Anton Ziolkovský
Kde ma nájdete
Milí priatelia, moje príspevky nájdete na adrese: http://www.novehorizonty.sk/?g=4ext=39#wp
Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Aktuálna téma, Krátke zamyslenia, Katolícka cirkev vo svete, Zážitky z Talianska, Eseje, Minireflexie, Na nedeľu
Milí priatelia, moje príspevky nájdete na adrese: http://www.novehorizonty.sk/?g=4ext=39#wp
Dnes večer budem sláviť Ježišovo vzkriesenie. S nádejou, že sám Boh mi pomôže chápať, čo sa v tú noc vlastne odohralo. Najväčšie tajomstvá kresťanskej viery sú tak hlboké, že napriek dogmatickým definíciám nikdy nemôžeme povedať, že nie je možné im rozumieť lepšie. Kristovo Vzkriesenie je cestou k osobnej Veľkej noci.
V polovici mája sa má americký prezident Barack Obama zúčastniť slávnostnej promócie na jednej z najznámejších katolíckych univerzít v USA, na University of Notre Dame. S tým nesúhlasí viac ako 65 tisíc katolíkov, ktorí podpísali petíciu na notredamescandal.com, kde protestujú proti Obamovej prítomnosti na tejto škole.
Pápežove slová, že používanie kondómov nezastaví epidémiu AIDS, vyvolali mediálne tsunami. Médiá spolu s politikmi ho predstavujú ako salónneho teológa, ktorý sa správa nezodpovedne a nepozná problémy súčasného sveta. Pravda je však inde. Benedikt XVI. nehovorí iné ako Ján Pavol II., len možno zreteľnejšie a bez emócií. Už sme si zvykli, že etické požiadavky Katolíckej cirkvi vyvolávajú nepochopenie. Pápež žiada viac výchovy a zodpovednosti. Používanie kondómov vedie presne opačne: k nezodpovednosti a promiskuite.
Viete si predstaviť islamské právo v našej legislatíve? A čo tak prehlásiť chorých za neužitočných či nenarodených za príťaž? Táto predstava nepatrí, žiaľ, len do fantázie. Riadili sa ňou diktátori. Realizuje sa všade tam, kde sa morálka stáva vecou spoločenskej dohody. Presne toto kritizoval banskobystrický diecézny biskup Mons. Rudolf Baláž v éteri Rádia Lumen.
Keď bratislavskí kňazi vyzvali KDH, aby sa vzdalo podpory Ivety Radičovej, jej odpoveďou boli výroky, kde sa prihlásila k relativistickej etike (čím im vlastne dala za pravdu). Vyjadrenie, že morálka je vecou spoločenskej dohody, je ešte horšie ako sme čakali. Možno si nedomyslela, čo povedala, ale ak to myslí vážne, je sama proti sebe. Žiť v takej spoločnosti by som teda rozhodne nechcel. A myslím, že ani ona. Radičovej reakcia na právo duchovných vyjadriť sa bola neprimeraná a zbytočne ubolená. Nikto jej síce neberie právo na pocit krivdy, rovnako však nemôže ona brať právo iným, aby posudzovali jej hodnoty podľa vlastných kritérií. Keby sa pokúsila svoje výroky zmierniť, možno by sme sa usmiali a kampaň by šla ďalej.
Keď sa objavila petícia bratislavských kňazov, časť verejnosti, vrátane zástupcu šéfredaktora denníka SME Lukáša Filu považovala ich vyjadrenia za prekročenie vlastných kompetencií. Minimálne zo strany SME ide o dvojaký meter. Keď svojho času väčšina biskupov sa otvorene postavila proti Mečiarovi, vtedy im to neprekážalo. Keď sa medzi podporovateľov Ivety Radičovej zaradil katolícky kňaz Ján Krstiteľ Balázs, vtedy SME neprotestovalo. „Hriech" bratislavských kňazov je jeden: postavili sa za Františka Mikloška, ktorý ako jediný kandidát zodpovedá kritériám viery a mravov, tak ako ich chápe Katolícka cirkev.
Iveta Radičová je liberálna kandidátka, ktorej názory na zásadné otázky sú v rozpore s náukou viery a mravov Katolíckej cirkvi. Súhlasí s vykonávaním interrupcií a nemá problém s registrovanými zväzkami homosexuálov. Ak svoj čistý štít zakrýva priateľskými stretnutiami s biskupmi, to ešte neznamená, že je vhodným kandidátom pre katolíkov.
V nedávnom rozhovore v SME Jozef Mikloško povedal, že „interrupcie sú mnohoparametrický problém, ich zákaz nič nevyrieši, ak sa nezmenia srdcia ľudí. Ak si to skutočne myslí, nielenže si protirečí, ak zároveň obhajuje právo na život od počatia, ale takáto mienka je v rozpore s náukou Katolíckej cirkvi.
Ateizmus ako odmietanie Boha má veľa príčin. Hoci nie je moderné byť ateistom, ateisti napriek obavám nie sú bez vplyvu. Jedna vec sú údaje na ščítacích hárkoch a druhou vecou boľševický spôsob myslenia, ktorý ani dvadsať rokov po novembrovej revolúcii nevymizol. Väčšina ateistov na Slovensku nie je organizovaných, ich najznámejším spolkom je Spoločnosť Prometheus. Keďže ateizmus v našich končinách okamžite evokuje komunizmus, ľudia bez vyznania sa radšej označujú ako sekulárni humanisti. Toto pomenovanie znie vľúdnejšie, ale v skutočnosti pomenúva to isté. Väčšina dnešných ateistov neodmieta trhový mechanizmus v ekonomike a demokraciu ako politický systém, zväčša však radikálne odmieta náboženstvo a jeho právo na pôsobenie vo verejnom priestore. Sem patria úvahy o vatikánskej zmluve, ktorou sa Slovenská republika údajne dostala pod nadvládu Vatikánu; radikálne návrhy na zákaz vyučovania náboženstva v školách s odkazom, nech sa učí na fare a v kostole alebo výslovný odpor voči názorom cirkevných hodnostárov či kresťanských politikov prezentovaných na verejnosti (nech sú akékoľvek).
„Máte chuť písať a chcete vyjadriť svoje postoje k dianiu v spoločnosti? Radi zverejníme Vaše komentáre či úvahy.“ Takto veľkodušne sa ku čitateľom prihovárajú tvorcovia stránky, ktorá má ambíciu spájať ľudí, čo menia svet a vytvára si image občianskeho denníka. Už vám však nepovedia, že text síce zverejnia, ale neskôr ho potichúčky a bez vášho vedomia stiahnu.
Pár po tridsiatke, kráčali spolu z vianočných trhov. Medzi nimi malé dieťa. Ona sa mu snažila vysvetliť, ako si predstavuje spoločné Vianoce. Muž počúval a nič nehovoril. Z jej slov bolo cítiť naliehavosť. Nemal som čas sledovať ďalej ich rozhovor. Jedno však bolo isté. Najmä ona vnímala sviatky ako niečo veľmi dôležité. A mala veľké očakávania.
Keď finančná kríza vypukla naplno, vyjadrila sa k nej aj Svätá Stolica. Štátny sekretár Tarcisio Bertone za jej hlavnú príčinu označil „nedostatok náboženstva.“ Na prvý pohľad sa zdá, že príčiny krízy s náboženstvom nemajú nič spoločné. Až do chvíle, kým si neuvedomíme, že náboženstvo má etický rozmer, a teda dopad na správanie jednotlivca v praktickom živote. Dôvodov súhlasiť s Bertonem je niekoľko.
Francúzsky filozof J.P.Sartre hovorí, že človek je to, čo zo seba urobí. Inými slovami, hodnota a veľkosť človeka závisí od jeho narábania so slobodou. Ak sa základné životné smerovanie po čase ukáže ako chybné, človek sa rýchlo dostáva na hranicu zúfalstva, z ktorého niet návratu. Čas sa nedá vrátiť späť. Veci sa jednoducho stávajú. Ak hodnota ľudského života spočíva len v správnosti voľby, nevyhnutne sa ocitneme v slepej uličke. Načo žiť, ak som svoju slobodu uplatnil nesprávnym spôsobom? Žiadna cesta životom nie je priama, ale kľukatá. Nikto nie je len úspešný. A úspech často závisí od okolností, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Téza, že život je hodnotný len tým, čo z neho spravíme, predstavuje naše putovanie ako ruletu, kde je každý z nás len žetónom so smiešnou hodnotou. A od „rulety“ závisí, či nakoniec budeme mať cenu alebo nie.
Nie tak dávno bola v slovenskom parlamente schválená Lisabonská zmluva. V dlhotrvajúcej prestrelke medzi opozíciou a koalíciou sa rýchlo zabudlo na jej obsah. Politici o nej takmer nič nepovedali a je otázne, či tušia, čo odhlasovali. Dohoda z Lisabonu si zasluhuje pozornosť nielen kvôli zmene pravidiel, ktoré oberajú Slovensko o suverenitu. Spolu s ňou totiž bola schválená aj Charta základných práv EU, ktorá má rovnakú právnu silu. Obsahuje viacero sporných a nejasných definícii, ktorých interpretácia bude do budúcnosti zdrojom konfliktov.
Hovorí sa, že rodinu si človek nevyberie. Narodili sme sa do istého prostredia a prijali sme ho. Našťastie, rodina je väčšinou miesto, kde sa radi vraciame. Tvoria ju ľudia, ktorým dôverujeme. Je dôležité, aby sme mali takéto zázemie. Naše ďalšie vzťahy sa odvíjajú od toho, kde sa pohybujeme: v práci, v škole, v komunite. Ich úroveň býva rôzna, ale často sú skôr obohatením než brzdou. Vyhľadávame dobrých ľudí, dobré vzťahy. Ale, aká motivácia vedie vstúpiť do prostredia, o ktorom vieme, že bude zložité v ňom prežiť a pohybovať sa?
Pri čítaní kníh držím v ruke ceruzu. Vpravo leží malý zošit s perom. Už neraz sa stalo, že ma nejaká myšlienka natoľko zaujala, že som ju potreboval hneď zapísať. Slovo má veľkú moc. Dokáže mnoho objasniť, otvoriť novú komnatu alebo aspoň ukázať na realitu z iného uhla. A to je vždy osožné. Tak to bolo aj v ten večer. Už som nemal chuť znova čítať dejiny teológie, ktorým som doteraz venoval niekoľko hodín. Žiadalo sa mi z iného slova. Siahol som po osvedčenej literatúre. Amadeo Cencini. Dych života. Nie, nebola to beletria, skôr úvahy psychológa o formácii ľudí v duchovnom stave. Kniha bola požičaná. Už druhýkrát. Kníhkupectvá ju už neponúkajú. Nemohol som podčiarkovať. Tak som len sedel a premýšľal. O cene životného príbehu.
Na ôsmej zahraničnej ceste v Spojených štátoch povedal Benedikt XVI. veľa zaujímavého. Pripomeňme si niekoľko výrokov.
Iveta Radičová po dlhých peripetiách získala podporu KDH a stala sa prezidentskou kandidátkou pravice. Dôvody na nadšenie sú však malé. Chýba jej štátnický rozmer a jej názory na mnohé témy nepoznáme. Je dostatok dôvodov tvrdiť, že kresťania by ju voliť rozhodne nemali.
Keď spojíme slobodu a vieru, úvaha automaticky smeruje k náboženskej slobode. Ešte príliš veľa ľudí si pamätá časy náboženského útlaku. Dnešná situácia je iná. V demokratickej spoločnosti spojenie viery a slobody smeruje k inej sfére. Otázka znie: sme vnútorne disponovaní uvedomovať si, čo nás presahuje? Sme pripravení hľadať pravdu, ktorá by uspokojila túžbu po zmysle? Sme slobodní veriť?