Po levočskom odpuste

Autor: Anton Ziolkovský | 13.7.2007 o 15:40 | Karma článku: 6,65 | Prečítané:  1656x

Keď som ešte pred pár mesiacmi v Ríme zvažoval, kedy sa vrátiť domov, dal som si podmienku, že sa chcem zúčastniť odpustu na Mariánskej hore v Levoči. Tak som nakoniec aj urobil. Vrátil som sa uprostred týždňa. Tešil som sa na sobotu. Túžil som prežiť na Mariánskej hore aspoň niekoľko hodín. Tak sa aj stalo. Hoci ten tohoročný je už za nami, stále vo mne doznievajú spomienky.

Pútnické miesta majú zvláštne čaro. Ešte ako gymnazista som chodieval pešo spolu s mládežou. Našťastie, do Levoče sme nemali ďaleko. Viac som obdivoval pútnikov zďaleka, ktorí sa na púť vydali už skoro ráno alebo niekoľko dní predtým. Keď som sa stal bohoslovcom a neskôr kňazom, už som nebol obyčajným pútnikom. Na Levočskú horu som prichádzal takpovediac za prácou. Asistoval pri liturgii, hodiny rozdával sväté prijímanie. Neskôr už ako kňaz aj spovedal. Vždy som však túžil prísť na Mariánsku horu úplne nenápadne, s ružencom v ruke. Chcel som stáť kdesi v kúte baziliky, vdychovať atmosféru modlitby. Hľadieť na milostivú sochu Panny Márie. Tak sa mi to splnilo. Keby som sa nechal vyviesť autom až hore, to by nebolo ono. Putovať treba peši. V sobotu ráno ma brat odviezol na autobusovú stanicu v Levoči. Odtiaľ som už kráčal po vlastných. Každá správna púť by mala byť spojená s určitou námahou. Púte nie sú len atrakciou, kde sa zhromaždí veľa ľudí. Skôr pripomínajú naše putovanie životom. Pripodobňovanie sa Bohu. V sobotu ráno ešte nebolo veľa ľudí. Fúkal silný vietor. Mesto a okolité cesty už boli plné dopravných policajtov a usporiadateľov. Všetci boli pripravení zvládnuť nápor pútnikov, ktorí na odpust prichádzajú každoročne v státisícoch. Kráčal som pozdĺž hlavnej cesty a potom alejou smerom na horu. V tichosti som sa modlil. Vnímal atmosféru a tešil sa na to, čo ma čaká hore. Predavači v stánkoch len tak posedávali alebo sa rozprávali. Na hore bolo príjemne. Na oltári vonku sa slúžila svätá omša. Eucharistická modlitba nezvyčajne po latinsky. Podľa hlasu som zbadal, že celebruje cudzinec. Bol to francúzsky biskup z Lourdes. Keď sedel s nami pri obede v pútnickom dome, veľmi sa tešil, že toľko kňazov prichádza spovedať. V Lourdes je o spovedníkov núdza. Ešte tak vedieť po francúzsky a boli by sme vítaní! Stretol som mnohých známych. Spolubratov kňazov, otca biskupa Štefana, aj farníkov z Kežmarku, kde som bol kaplánom. Vošiel som do baziliky, postavil sa dozadu. Pred očami som mal milostivú sochu Božej Matky. Všetko tak ako som si naplánoval. Cítil som radosť a vďačnosť. Krátko na to som už pomáhal rozdávať sväté prijímanie, popoludní som spovedal. O piatej som sa zúčastnil otváracej svätej omše. Vietor sa utíšil. Zazneli slávnostné fanfáry. Sprievod sa pohol. Dychovka začala ako zvyčajne. Ó, Mária, primluvnica naša... Nádherná pieseň s trochu archaickým textom. Napriek tomu veľmi obľúbená. Vedia ju všetci. Popoludní sa hora začala zapĺňať pútnikmi. Prichádzali púte z mnohých farností. Na čele kríž, častokrát zástavy. Potom desiatky, v niektorých prípadoch aj stovky pútnikov. Predovšetkým mládež. Už zďaleka bolo počuť predspeváka. Ostatní po ňom opakovali. Prítomnosť toľkých mladých bolo poznať aj pri spovedaní. Toto je charakteristický znak každej púte. Putujeme s námahou, aby sme sa vnútorne očistili, vyznali hriechy a prosili o odpustenie. Keď sa schyľovalo k noci, musel som sa vrátiť. V nedeľu ma čakala služba doma. Zostal by som aj dlhšie, ale posledný vlak šiel už o pol deviatej. Železničiari situáciu podcenili. Mnohí by zostali ešte nejakú tú hodinku, ale nedalo sa. Viacerí známi mi potvrdili, že avizovaný posledný spoj do Spišskej Novej Vsi v nedeľu popoludní nešiel. Hoci mali kúpené cestovné lístky. V nedeľu popoludní nebol ani dostatok autobusov. V minulosti osvedčená kyvadlová doprava v tomto roku nefungovala. Ľudia z toho neboli nadšení. Na železničnej stanici v Levoči by ste márne hľadali informácie o programe púte. Pozdĺž hlavnej cesty chýbali odpadkové koše. Mám rád Mariánsku horu v Levoči. Spája ma s ňou veľa spomienok a duchovných zážitkov. Iste nie som sám. Putovanie, námahe, spovede, obrátenie, duchovné cvičenia. Nočná modlitba. Obohacujúce stretnutia. Som vďačný Bohu, že mi doprial zúčastniť sa tohoročnej púte. Tam hore sa cítim doma. Ako dieťa u mamy. Stojí za to prísť do Levoče začiatkom júla na sviatok Navštívenia Panny Márie. Ak máme problém odtrhnúť sa od každodennej rutiny, na Mariánskej hore sa to určite podarí. Vždy, keď sem prídem, cítim Božiu blízkosť. Lásku, milosrdenstvo, požehnanie. Tu sú moje „pramene spásy“.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA EVY BORUŠOVIČOVEJ

Očkovanie ako rýchlotest racionality

Dnes sa menej bojuje oceľou a viac dezinformáciami. A vakcínami.


Už ste čítali?