Z indexu zakázaných kníh na oltár

Príprava na beatifikáciu trvala nezvyčajne dlho a tá oficiálna sa začala až na sté výročie jeho narodenia, 1. júla 1997. Už v roku 1882 boli zhromaždené svedectvá, ale proces blahorečenia nebol otvorený. Práve v tomto období Sväté Ofícium (predchodca dnešnej Kongregácie pre náuku viery) ukončilo analýzu Rosminiho diela. Výsledkom bola bula „Post obitum“ z 7.7.1888, kde bolo odsúdených štyridsať téz z jeho učenia s prívlastkom, že sú „ťažko zlúčiteľné s katolíckou pravdou.“Navyše ešte v roku 1849 sa dostali na Index zakázaných kníh dve z jeho diel: „O piatich ranách svätej Cirkvi“ a „Ústava podľa sociálnej spravodlivosti“. Otázniky nad Rosminiho teóriami vznikali už skôr, keď sa pokúšal za pomoci modernej filozofie vyjadriť koncepty hriechu a viny. V búrlivom období v roku 1848 sa jeho politicko – cirkevné úvahy stávali čoraz viac predmetom debát tak v svetských, ako aj cirkevných kruhoch. Rosminiho podozrievali, že hovorí skreslene o dogmách a pokúša za zaviesť do Katolíckej cirkvi demokraciu.Ani jeho smrť neznamenala koniec ďalším diskusiám. Práve naopak. Polemiky medzi jeho zástancami a odporcami neutíchali. Zo strany úradov prevládala mienka, že Rosminiho učenie protirečí tomistickej neoscholastike, ktorá v tom čase naberala na obrátkach. O takúto alternatívu nebol veľký záujem. Avšak už v roku 1928 generálny predstavený Charitného inštitútu, ktorý Rosmini založil, dal podnet k prvým úvahám o jeho blahorečení. Proces bol aj vtedy zastavený. Až po nástupe Jána XXIII na pápežský stolec sa ľady konečne pohli. Pápež sa v roku 1962 stretol s predstaveným Charitného inštitútu a o Rosminiho prípad sa živo zaujímal. Dohoda znela, že kauza bude otvorená po skončení Druhého vatikánskeho koncilu.Ján XXIII. však čoskoro zomrel a veci sa dostali na začiatok. V roku 1974 vznikla na Kongregácii pre náuku viery komisia, ktorá mala preskúmať Rosminiho tézy. Práce trvali do polovice roka 1976 a ich výsledok nebol pre začatie kauzy priaznivý. Bola to výzva tak pre Rosminiho nadšencov, ako aj pre ďalších teológov viac prehĺbiť a študovať všetko, čo zanechal. Cieľ bol jasný. Dokázať, že cenzúra uvalená na jeho diela, bola zbytočná. V roku 1990 priniesol generálny predstavený Charitného inštitútu ďalší materiál, ktorý obsahoval nové skutočnosti. Na základe tohto materiálu bol v roku 1994 na kongregácii podpísaný dekrét, ktorý umožnil začatie kauzy.Všetko nabralo rýchly spád. Keďže svedectvá o Rosminiho živote a diele boli zozbierané a spracované dávno predtým, diecézny tribunál, ustanovený 1.7.1997, nemal ťažkú prácu. Už v roku 1998 boli všetky potrebné dokumenty zaslané na Kongregáciu pre kauzy svätých do Ríma. Postulátorom kauzy sa stal Claudio Massimiliano Papa. K Rosminiho rehabilitácii výrazne pomohol Ján Pavol II, keď ho vo svojej encyklike „Fides et ratio“ výslovné spomína medzi veľkými kresťanskými teológmi, ktorí boli aj veľkými filozofmi.Vatikánsky denník L’Osservatore Romano v deň výročia Rosminiho smrti, 1.7.2001 publikoval nótu Kongregácie pre náuku viery, podpísanú vtedajším šéfom Josephom Ratzingerom, na základe ktorej boli jeho odsúdené tézy rehabilitované. Pápež dekrétom zo dňa 26.6.2006 potvrdil u Antonia Rosminiho preukázanie hrdinských čností a o rok neskôr uznal aj zázrak, ktorý sa stal na príhovor budúceho blahoslaveného.Dnes sa táto cesta uzatvára. Rosminiho nazývali aj prorokom tretieho tisícročia. Je príkladom odvážneho človeka, ktorý chcel aj v zmenených spoločenských podmienkach ukázať na aktuálnosť a životaschopnosť kresťanskej viery. Pritom to robil so všetkou skromnosťou i vedeckou erudíciou. Často veľkodušne pomáhal chudobným. Nikdy nezostal zabudnutý. Práve naopak. Po rokoch sa ukázalo, že dielo, ktoré vytvoril, má schopnosť osloviť aj dnes. Blahoslavený Antonio Rosmini, oroduj za nás!(v texte sú použité údaje zverejnené agentúrou ZENIT 13.11.2007. Pre ďalšie štúdium odporúčam dielo – Prini P, Antonio Rosmini. Od nepřijetí k uznání. Refugium, Olomouc 2006)