Keď si človek siahne na život

Príbeh apoštola Judáša z evanjelia je dobre známy. Blízky Ježišov spolupracovník nezvládol boj s neresťou a tá ho doviedla k sebazničeniu. Keby nie priveľkej túžby po peniazoch, dnes by sme v cirkevnom kalendári uctievali svätého Judáša. Evanjelium hovorí, že aj tá najväčšia zrada sa dá napraviť. Úprimnou ľútosťou a túžbou zmeniť sa. Spomeňme si na apoštola Petra. Judáš vydal Krista veľrade, Peter ho trikrát zaprel. Ich životné príbehy končia úplne rozdielne. Peter sa stáva hlavou cirkvi a Judáš sa zabije. Pritom stačilo tak málo. Ľútosť a viera, že sa dá začať odznova.Táto stará udalosť pripomína, že samovražda je často východiskom bezradného človeka. Všetci máme svoje bremená. Možno patríme k tým šťastlivcom, ktorí ich nenesú sami. Sme obklopení rodinou, priateľmi, komunitou. Tí všetci pomáhajú. Stačí, ak vedia vypočuť a majú čas. To je dnes vzácne. Zamestnanci počítajú každú minútu, žijeme v naplánovanom svete, kde priestoru na normálne medziľudské vzťahy je málo. Vraciame se unavení z práce. Koho dnes zaujímajú naše problémy? Na otázku – ako sa máš – zvyčajne odpovieme: dobre. Nie preto, že by to vždy bola pravda. Skôr intuitívne cítime, že ten druhý tomu nebude rozumieť. Má dosť vlastných ťažkostí. A navyše: kto už len v dnešnej dobe, kde sa preferuje úspech, zdravie a bohatstvo, bude rozprávať o vlastných problémoch?Je veľa ľudí, ktorí sa trápia a nemajú to komu povedať. Žijú so svojimi problémami celé roky a ich okolie nemusí vedieť vôbec nič. Len Boh vie o prebdených nociach a každej slze. Pri spovedaní si neraz uvedomím, že dotyčný okrem odpustenia hriechov potrebuje aj rozhovor a porozumenie. Hovoriť o tom, čo prežíva. Často si myslíme, že sa trápia iba dospelí. Sme presvedčení, že deti by sa nemali trápiť. Tie si majú užívať detské hry, mladosť a byť na potešenie rodičom i celému svetu. Nie je to vždy tak. Čoraz vzácnejším darom je prežiť bestarostné detstvo v kruhu otca i mamy. Mať pri sebe rodičov, ktorí sú ochotní za rodinné šťastie obetovať všetko. Aj deti sa trápia. Vedia o tom psychológovia, učitelia i kňazi. Nehovoria o tom nahlas. Len občas, keď už bremeno trápenia nevedia uniesť. Aj v spovednici. V škole sa to po istom čase dá rozoznať. Ak je niekto zakríknutý alebo naopak, upozorňuje na seba za každú cenu.Človek nemôže žiť sám. Potrebuje druhých. Túžime zdieľať sa s inými, milovať. Rozprávať sa. Mať pri sebe niekoho, kto všetko pochopí. I bez slov. Sme krehké bytosti, ktoré vysielajú signály. O svojom šťastí, radosti, ale aj pochybnosti a zúfalstve. Nie každý má odvahu a dar vyjadriť všetko, čo cíti. Nie všetci dokážeme hovoriť o trápení. Denne prichádzame do kontaktu s mnohými ľuďmi. Väčšinou ich poznáme povrchne. Kiežby sme boli vnímaví na posolstvá, ktoré odkazujú. Aj náznak pochopenia a záujmu môže zachrániť. Stačí druhého počúvať. Nech nikto so svojim trápením nie je sám.Vždy mi je ťažko, keď si niekto siahne na život. Aj teraz sa pýtam, čo viedlo mladého študenta v rozkvete síl, aby si vzal to najcennejšie, čo má. Viem, že moja ľútosť mu nepomôže. Možno už dlho volal o pomoc. Smrť je výkrikom, ktorý si všimnú všetci. Všímajme si jeden druhého, nesme si navzájom bremená. Modlím sa, aby v prítomnosti milosrdného a láskavého Otca našiel pokoj, ktorý mu na zemi tak chýbal.