reklama

Na šiestu veľkonočnú nedeľu

Skutočnú cenu ľudí alebo vecí si uvedomujeme, až keď ich stratíme. Máme rodičov, ktorí nás vychovali. Možno sú už starí. O to viac potrebujú pozornosť detí. Medzi deťmi a rodičmi sa môže stať všeličo. Ale keď rodičia ochorejú, navštívi ich staroba, vtedy treba na všetko zabudnúť a ponúknuť pomoc. Často sa stáva, že až nad hrobom milovaného človeka si uvedomíme, čo všetko sme chceli, avšak nestihli povedať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Čo potrebujeme k životu? Dobrých ľudí, trocha šťastia, radosť, odpustenie a pokoj. Mohli by sme byť akokoľvek úspešní a silní, ale keby v srdci nevládol pokoj, čo by sme mali zo života? Všetci ho potrebujeme a tak málo ho máme. Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ Život je dobrodružstvom. Prináša všeličo. Chceme ho prežiť šťastne, a pritom sa bojíme toľkých vecí. O pokoj oberajú nešťastia, ktoré často nevieme ovplyvniť. Každodenný zápas o prežitie, či už v zlých sociálnych podmienkach alebo v chorobe. Nechceme ochorieť. Keď sa to stane, príde stres, veľa otázok, nepokoj. Choroba však môže pomôcť, aby sme boli vnútorne pevnejší. Koľko ľudí práve počas choroby robí životnú rekapituláciu a koná pokánie! To nie je iba strach zo smrti. Choroba núti mať na seba čas. Kto trávi dlhé hodiny na lôžku, ten veľa premýšľa. Viem o podnikateľovi, ktorému takmer vždy bola prednejšia práca ako rodina. Prvý infarkt krátko po štyridsiatke ho vystrašil na smrť. Ale on si za tých pár týždňov uvedomil, čo je v živote dôležité. Neprestal podnikať. Avšak spomalil a začal žiť. S rodinou. Nepokoj na začiatku vystriedal pokoj a lepšia kvalita života.O pokoj srdca oberajú vlastné hriechy a hriechy iných. Ľudia nám ubližujú a my sa trápime. Ale môže to byť aj ináč. Rodičia sa trápia nad výstrelkami detí. Ak ktosi v rodine zlyháva, všetci sú nešťastní. Spolu prežívajú každý pád. Toto všetko je však nič s trápením, ktoré si pripravujeme samy. Konáme zlo. Úplne dobrovoľne. Ubližujeme. Znevažujeme lásku. Sme ľahostajní, pohodlní, možno nepríjemní. Sú ľudia, ktorí si zvykli na zlo, ktoré páchajú a netrápi ich to. Svedomie ich sužovalo na začiatku. Teraz sa ozve už len sporadicky.Najviac sa trápime, keď sa chceme zmeniť a nejde to. Hanbíme sa za slabosti. Hriechy tlačia k zemi. Stokrát si povieme: nikdy viac. Keď sa to zopakuje, sme bezradní. Vtedy sme v nebezpečenstve, že podľahneme zúfalstvu a prestaneme zápasiť. Možno sa vtedy zdá, že Boh nás opustil a zabudol na nás. Vtedy si spomeňme na Pánove slová, ktoré zazneli ústami proroka Izaiáša: „Či môže matka zabudnúť na svoje dieťa?“ Aj keby sa taká našla, Boh hovorí: „Ja na teba nezabudnem!“To je najväčšia istota, ktorú na tomto svete môžeme mať. Istota, že Boh nás miluje a nikdy nás neopustí. Viem, že život vnucuje inú predstavu. Ten druhý hlas šepká, že nikdy nebudeme nezištní, že aj tak so sebou nič nedokážeme. Boh volá, aby sme mu dôverovali. Verme mu, ako deti rodičom. Ak mu odovzdáme život, so všetkým čo máme a čím sme, získame pokoj, o ktorom hovorí Ježiš v Jánovom evanjeliu. Je to pokoj, ktorý svet nemôže dať. Prameň nádeje a požehnania.

Anton Ziolkovský

Anton Ziolkovský

Bloger 
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu