reklama

Čo s ľudskou slabosťou?

V každom z nás drieme túžba byť lepší ako tí druhí. Má svoje miesto, lebo nás núti neustále sa zdokonaľovať. Vo vzťahu k druhým však často vedie k posudzovaniu a škatuľkovaniu. Jednoducho povedané, niekto sklame, má zlú povesť. Niekam ho zaradíme a basta. Z práce i zo školy vieme, že je dôležité sa „dobre“ zapísať, urobiť na druhých dobrý dojem. Začať tak, aby tí druhí mohli o nás povedať, toto dobrý žiak, usilovný zamestnanec, správny priateľ. Niekto urobí viac chýb, iný menej. Lukášovo evanjelium (7, 36 – 8, 3) rieši závažnú otázku: „Ako sa správať voči človekovi, ktorý je považovaný za verejného hriešnika a nemá dobrú povesť?“

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Nie je to ľahké. Hlásiť sa k hriešnikovi znamená riskovať, že tí druhí budú v nás vidieť toho, kto s ním súhlasí. Rozprávať sa s hriešnikom alebo oponentom znamená riskovať, že niektorí budú rozhovor považovať za odobrenie všetkých skutkov. Naozaj, aj dnes si mnohí myslia, že oponenta a zlého človeka treba izolovať. K Ježišovi prichádza počas hostiny hriešnica, bozkáva mu nohy, utiera ich vlasmi a natiera vzácnym olejom. V tejto chúlostivej situácii si farizeji hovoria: „Keby tento bol prorok, iste by vedel, že tá žena je hriešnica!“ Majster na odsudzovanie reaguje príkladom. Dvaja dlžníci, jeden dlhuje päťsto denárov, iný päťdesiat. Veriteľ odpustí obom. Pýta sa poslucháčov: „Čo myslíte, ktorý z nich ho bude viac milovať?“ Odpoveď je jasná: „Ten, ktorému viac odpustil!“Dopúšťame sa mnohých chýb. Sme si toho vedomí. Aj po rokoch možno cítime zodpovednosť za všetko, čo sa stalo. Výčitky svedomia. Ľudia niekedy hovoria: „Načo ísť na spoveď, veď oľutovať môžem aj sám!“ Lenže my nie sme v stave objektívne zhodnotiť vlastné správanie. Preto nás druhí upozorňujú: „Toto si urobil zle, takto sa nesprávaj!“ Keď sme chorí, spoliehame sa na lekára. Na spoveď prichádzame aj z toho dôvodu, aby iný posúdil, ako na tom naozaj sme. Náboženstvo nie je len vnútornou záležitosťou. Nemôže jestvovať bez vonkajších prejavov. Sme ľudia z mäsa a kostí, Boh nám daroval zmysly. My potrebujeme nielen tušiť, my potrebujeme počuť a vidieť. Potrebujeme viditeľné znaky, ktoré potvrdzujú, že patríme do jedného spoločenstva. Chceme na vlastné uši počuť, že nám bolo odpustené. Ľútosť nad hriechmi je dôležitá, ale len rozhrešenie prináša skutočný pokoj. Kňaz ho vysloví v Božom mene. Toto je istota, že Boh nám odpustil a nikdy nám nebude pripomínať, čo sa stalo. Takúto istotu bez sviatosti zmierenia mať nebudeme.Ak sme zažili Božie odpustenie, radosť po rozhrešení, bola vždy väčšia ako bolesť zo zla, ktoré sme spáchali. Uzdravila nás viera. Podobne ako hriešnicu v evanjeliu. Odpúšťa sa tomu, kto miluje. Tu hľadajme odpoveď na otázku, čo s hriešnikmi, čo s oponentmi. Jedinou spravodlivou cestou je prijatie podľa Ježišovho vzoru. Odsúdiť hriech, ale milovať hriešnika. Každý z nás, akokoľvek si o sebe namýšľame, že sme spravodliví, môže padnúť. Potrebujeme milosrdenstvo a prijatie. Ináč sa nedokážeme vnútorne uzdraviť.Dokonale prijíma len Boh. My sa o to aspoň pokúsme. Buďme oporou tým, ktorí v živote pochybili a pokúšajú sa o návrat. Neodsudzujme ľudí s inými názormi. Nemusíme s nimi vo všetkom súhlasiť, ale treba ich mať rád. Iba láska premieňa. Je ako voda, čo obrusuje kamene. Boh nás miluje a tak nás mení. Niet človeka, ktorý by nemohol zmeniť svoj život. Buďme ako Ježiš. Vytrvajme v láske, ktorá všetko vydrží.

Anton Ziolkovský

Anton Ziolkovský

Bloger 
  • Počet článkov:  101
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu